טִיט, c. (b. h.; = טנטן, v. טָנַן; cmp. גַּג; Assyr.ṭîṭu) [moist, viscid substance,] plaster, clay, mud. Pes. 55ᵃ, v. גְּרִיד. M. Kat. 7ᵃ, v. טוּחַ I. Mikv. VII, 1 הט׳ הנרוק, v. רָקַק. Ib. 7 ט׳ העבה thick clay; a. fr.—[Sabb. 67ᵃ בר ט׳ son of mud, a demon, prob. a Var. lect. of בר טינא.]